Moje meno je Paulína Gálová a som sprievodcom matiek atopikov na ich ceste za životom so zdravou pokožkou, za zdravím. 

O tom, že to je možné, som sa presvedčila sama pri svojej dcére. Ak ťa zaujíma, čo ma priviedlo na túto cestu, nižšie nájdeš náš príbeh, mňa a mojej dcéry Elišky, ktorý bol uverejnený aj v časopise Dieťa. 

BOLA SOM JEDNA Z VÁS

Som mama, ktorej dieťa malo ekzém. Som mama, ktorá sa však nezmierila s tým, že sa s tým má naučiť žiť. Naša Eliška má čochvíľa šesť rokov a bez prejavov a následkov ekzému je od jej 2.5 roku. 

Eliška sa nám narodila predčasne, sekciou, nie po veľmi ideálnom tehotenstve a žiaľ, v tej dobe som nebola úplne pripravená dojčiť. Vstupovalo do tohto veľmi veľa okolností, ktoré nie sú predmetom tohto článku. Hneď vám však môžu biť do očí 3 skutočnosti, ktoré mali veľký vplyv na to, čo sa u nás bude diať. Samozrejme, toto som pochopila neskôr. 

Vývoj atopickej dermatitídy u Elišky bol veľmi rýchly. Z agresívneho novorodeneckého akné, s jej tráviacimi problémami prijať akúkoľvek formulu umelého mlieka, sme pozvoľne prešli k diagnóze na sklonku jej tretieho a štvrtého mesiaca. Ekzém si v tej dobe žil na líčkach, rúčkach a brušku – nastavenie liečby od dermatológa bolo len používanie mastičiek – už aj s kortikosteroidmi. Tie som však v danej dobe odmietla. Možno sa pýtate, prečo som tak urobila. Mala som na to jediný dôvod, a to pred očami detstvo mojej sesternici. Slovo detstvo je v tomto prípade veľká nadsádzka, nakoľko to bolo celé o mastení, obväzovaní, neustálom podávaní rôznych liečiv a ekzém si u nej žil vo fázach – raz bolo lepšie, raz horšie. Ekzém ju nepotrápil len v detstve, žiaľ aj v dospelosti – i keď aj ona sa po rokoch vybrala na „našu“ alternatívnu cestu a darí sa jej.

Uznajte, pre svoje dieťa chceme každá len to najlepšie, u mňa po prvotnom šoku prišlo vytriezvenie v podobe „nakopnutia“ a začala moja súkromná detektívka. Doslova. 

Eliška nebola spavé dieťa, preplakala noci, i dni, odmietala jesť, o problémoch s trávením ani nehovorím, škriabala sa, neustále potrebovala moju, či manželovu pozornosť, mala emočné výkyvy.  Bola veľmi náročné bábätko. Bolo to pre nás ťažké obdobie a priznám sa, že veľa vecí som z toho obdobia z hlavy vypustila. 

Hneď po diagnostikovaní atopickej dermatitídy nás v  tom čase čakali prvé príkrmy. Vravela som si: „v poriadku, ale čo jej dať jesť, predsa to nemôže byť mrkva, to je alergén...“. Takto som si musela vytvoriť plán príkrmov, po svojom (samozrejme mi pomohla dostupná literatúra, už dovtedy naštudované dokumenty – nie však z konvenčnej, klasickej sféry). V tomto som si musela pomôcť sama, nebol nik, kto by mi poradil, ako na to pri atopickom dieťati.

Od začiatku som vedela, že ak sa mi podarí Eli dostať z problémov, bude to len vďaka inej, alternatívnej ceste. Inú možnosť som si nepripúšťala. Rozhodla som sa, že to pôjde inak a tak sa aj stalo. Bola som možno tvrdšia, ako väčšina z maminiek, s ktorými pracujem. Ono to celé za to stálo.

Netrvalo to týždeň, ani mesiac, moja cesta s atopiou u našej Eli skončila po skoro dvoch rokoch od jej diagnostikovania. Možno si poviete, dlhá doba. Čo je to však oproti tomu, že ak by som si nedupla – nehľadala, neštudovala každú možnú chvíľu, nebádala po možnostiach a neskúšala všeličo možné, asi by sme sa doteraz trápili a mali lepšie a horšie obdobia, ktoré sú považované za normálne a možno by to už nebol „len“ ekzém, ale už by sme mali nabalený balíček alergií a prítomnosť astmatických záchvatov by bola dennou rutinou. Ktovie.

Pre svoju dcéru som sa nerozhodla vybrať si cestu atopického pochodu, ale naopak. Možno ste sa s tým už stretli, keď sa konštatuje: „Aha, ono to vaše dieťa má/malo ekzém. No to, ale bude mať aj alergie, astmu, to je úplne normálne.“ Nie. Nie je to normálne. Dá sa to všetko oklamať. Jedna vec je genetika, druhá vec je starostlivosť o mikrobiom, stravovanie, pitný režim, celkový životný štýl, rešpektovanie režimu atopika, prijatie psychosomatiky a mnoho ďalšieho. O tom vám rada inokedy napíšem viac. 

Dní, týždňov, kedy sa nám podarilo Eli za tie dva roky mať bez ekzému nebolo veľa. Ak sa to aj podarilo, vždy sa sem tam niečo ukázalo na pokožke a ja som bola nútená znova pátrať, hľadať, hrabať sa v denníku, ktorý som písala od prvých príkrmov. Proste, vedela som, že je možné to dať do poriadku, a to je to, po čom som túžila od začiatku. Mať dieťa čisté, s hebkou pokožkou. Mať dieťa, ktoré prespí celú noc, nebude mať emočné výkyvy, bude mať v poriadku trávenie a bude bez následkov v podobe alergií, či respiračných problémov.

Posledný deň, kedy ostala pokožka bez ekzému, bol pre mňa tiež veľkou neznámou. V hĺbke duše som  naozaj verila, že už sme poskladali všetky dieliky z nášho pomyselného puzzle a je koniec. Naozaj som vtedy netušila, či to tak už bude, či sme v cieli a dosiahli to, po čom som túžila od prvého dňa jej diagnózy. 

Píšem dosiahli, myslím tým seba a môjho manžela. Od začiatku sme v tom boli spolu. Podieľal sa na všetkých mojich nápadoch – čo ešte skúsiť, čo kúpiť – v smere vnútornej suplementácie a ošetrovania pokožky. Rešpektoval zavádzanie, vynechávanie potravín v strave. Takisto rešpektoval, že treba domácnosť prispôsobiť vyššie spomínanému režimu atopika. Ani jeden z nás sa netváril, že máme doma dieťa, ktoré je v pohode. Obaja sme tým žili takpovediac narovnako. I on sa staral, dávkoval nasadené suplementy, ošetroval pokožku podľa fáz ekzému, uspával, vstával k nej v noci, upokojoval, zabával ju, keď dostala záchvat škriabania a robil mnoho ďalšieho. Bol nám obom veľkou oporou.

Čo bolo najdôležitejšie – veril mi, veril tomu, že sme na správnej ceste. Veril, že všetka tá snaha, ale i odopieranie prinesie svoju úrodu. Stalo sa tak, len to bola cesta. Podarilo sa nám dosiahnuť to, po čom sme túžili, vystúpili sme z bludného kruhu atopie, dokázali sme sa dostať k tomu pomyslenému svetlu na konci tunela. 

Viete, čo bolo v tomto celom veľmi dôležité? Nebola som na to celkom sama, aj keď ma okolie, široká rodina považovali za blázna, on nie. Podľa mňa je dôležité, aby sa na akomkoľvek probléme dieťaťa podieľali obaja rodičia – uvedomujem si však, že nie každá z nás má to šťastie. Na druhej strane zastávam názor, že práve nastavenie matky je pri akejkoľvek diagnóze to, čo je kľúčové. 

NAZERAJTE NA EKZÉM AKO NA PRÍLEŽITOSŤ K ZMENE

Štatistiky neoklameme a detí s ekzémom a inými zdravotnými problémami pribúda. To, čo bolo pred desaťročiami výnimočné, je zrazu „normálne“. Môže za to doba? „Môže“. Môžeme za to my. Zabudli sme sa starať a zaujímať o naše zdravie na všetkých jeho úrovniach. Všade sú nám ponúkané instantné riešenia. Nie je tomu inak ani v prípade ekzémov.

Jedna vec je natrieť ekzém mastičkami s kopou nežiaducich a vedľajších účinkov, druhá vec je pozrieť sa na problém zvnútra a nahliadnuť pod kožu. Ekzém je síce kožné ochorenie, jeho riešenie nemožno hľadať na povrchu, Ak sa rozhodnete, že daný problém vyriešite – skôr, či neskôr prídete k názoru, že je potrebné urobiť viac, ako len ošetrovať pokožku.

Ja, ako matka atopika, som sa tiež najskôr hnevala na celý svet, prečo ona, prečo my. Mnohokrát som zúfala, nikdy som však nezapochybovala o tom, že je možné sa z toho dostať. Na začiatku som o ekzéme ako takom, nevedela takpovediac nič. Vedela som len, že nechcem, aby jej detstvo bolo poznačené obmedzeniami. Chcela som zdravé dieťa – chcela som naozaj veľa.

Jedno, čo som pochopila po svojej „opúšťatúcej“ fáze, bolo to, že je to príležitosť na zmenu a naučiť sa niečomu, čo mi prišiel problém môjho dieťaťa povedať. Často som bojovala s veternými mlynmi. Urobiť zmeny, po tom, ako prišla jedna veľká zmena v podobe materstva nebolo vôbec jednoduché. Rovnako nebolo ľahké rozhodnúť sa vziať zodpovednosť za zdravie svojej rodiny do vlastných rúk. Bolo to pre mňa jediné východisko z bludiska. Toto bolo jedno dosiaľ z mojich najlepších rozhodnutí.

Elinkine zdravotné problémy ma naučili nazerať sa na život z inej perspektívy. Život s ekzémom ma naučil tešiť sa z maličkostí. Naučil ma, že nič nie je samozrejmosť. Hlavne som sa naučila veriť sama sebe, vážiť si samu seba. Zmenili sme všetko od základov a tie zmeny sú u nás trvalé. Ak si myslíte, že pod pojmom trvalá zmena myslím obmedzenia, prípadne diéty, mýlite sa. Eli vedie plnohodnotný život, so všetkým, čo k nemu patrí. 

Ide vám hlavou, čo sme vlastne zmenili? Bolo treba nastaviť vnútornú suplementáciu pomocou doplnkov výživy zameraných na imunitu a kožu. Ďalej sme museli vychytať všetky dráždivé potraviny a následne ich zavádzať naspäť (Eli nemá v strave žiadne obmedzenia). Takisto bolo treba vyriešiť lokálne potieranie – non toxic je cesta. Avšak už tretiu sezónu jej pokožka nevyžaduje žiadnu špeciálnu starostlivosť, či krémy na „premasťovanie“. Takisto sme riešili celkový režim atopika – snažíme sa ísť bez extrémov cestou non toxic. Nakoniec som musela prijať aj psychosomatickú príčinu ekzému a toto bola naozaj posledná súčasť našej skladačky. V budúcnosti vám všetky tieto aspekty popíšem detailnejšie.

K výsledku sme sa dostali pomaly a postupne, hnala nás naša najväčšia túžba a viera. Nič a nikto nás nedokázal zastaviť. Najväčšou odmenou nám bolo a je zdravie celej rodiny. 

Byť na akejkoľvek ceste môže byť únavné, častokrát môžete mať chuť to vzdať a vrátiť sa k starému spôsobu života. Ak sa však naozaj rozhodnete, že niečo chcete zmeniť a dosiahnuť, nech to stojí čo to stojí, nech to trvá koľko chce, vaša túžba a viera, že idete správne, vás tam raz privedie.

Dokázali sme to my, dokázali to i ďalší. Eli stála na začiatku môjho poslania. Vďaka našej ceste som začala pomáhať pri boji s atopiou tým, ktorí o to stoja. Pracovať s atopiou môže niekedy vyzerať ako veda, ak ste však pripravení sa nechať viesť tými, ktorí vedia ako na to, nemusí to trvať „večnosť“. Som preto nemierne vďačná, že Vám môžem v najbližších číslach prinášať návody, ako na to a možno doplniť kúskami vašu skladačku.     

Toto je len malá ukážka toho, čo sme spolu s mojimi klientmi dokázali.

A ide to. Dá sa to. 

Ak potrebuješ moju pomoc, vyber si z mojej ponuky služieb, tú, ktorá ti najviac vyhovuje. 

Rada ti odovzdám čo som sa naučila a pomôžem ti k zdravej pokožke bez ekzému.